Odloženie spasenia?

Úvaha o jednom kontroverznom tvrdení

Je možné spasenie „odložiť“?

V dneš­ných dňoch v kres­ťan­skom sve­te exis­tu­je názor, pod­ľa kto­ré­ho spa­se­nie nie je síce mož­né stra­tiť, ale je mož­né si ho „odlo­žiť“.

Pod­ľa toh­to názo­ru: spa­se­nie nie je mož­né stra­tiť, ale je mož­né ho odlo­žiť, čiže spa­se­ný člo­vek si svo­je spa­se­nie môže odložiť

Toto pre­sved­če­nie sa pred­kla­dá v dis­ku­sii názo­rov o zacho­va­ní spa­se­nia (isto­te spa­se­nia svä­tých)mož­nos­ti stra­ty spa­se­nia a vzťa­hu­je sa na urči­te spa­se­ných ľudí – netý­ka sa nespa­se­ných. Pri­tom nie je bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­né, čo sa pod odlo­že­ním spa­se­nia má roz­umieť a ako sa spa­se­nie „odkla­dá“.

Roz­umie­me, čo zna­me­ná odlo­žiť si kabát. Pri odlo­že­ní kabá­ta sa ude­je to, že kabát, kto­rý máme na sebe, si vyzle­čie­me zo seba a odlo­ží­me ho na neja­ké urče­né ale­bo neur­če­né mies­to. Odlo­žiť kabát zna­me­ná nebyť v kabá­te, nemať ho oble­če­ný na sebe, ale byť z kabá­ta vyzle­če­ný a kabát sa nachá­dza mimo nás nie­kde inde. Neskôr si ho pod­ľa potre­by odtiaľ  môže­me vziať a zno­va si ho obliecť. S kabá­tom sa ešte dá uro­biť aj to, že kabát si vyzle­čie­me a zaho­dí­me. So spa­se­ním sa to však tak­to uro­biť nedá. 

Súčas­ťou spa­se­nia je aj zno­va zro­de­nie, v kto­rom spa­se­ný dostá­va nové srd­ce, nové­ho ducha a Svä­té­ho Ducha (Jere­miáš 31:31; Eze­chiel 36:26-27). Spa­se­ný člo­vek je ospra­vedl­ne­ný Kris­to­vou mu pri­po­čí­ta­nou spra­vod­li­vos­ťou, má účasť na bož­skej pri­ro­dze­nos­ti (účast­ný bož­skej prí­ro­dy, 2. Pet­rov 1:4; Kolo­sen­ským 3:3), má več­ný život (Ján 3:16, 3:36) a iné. A všet­ky tie­to veci spa­se­ný dostal od Boh a stra­tiť ani nija­ko odlo­žiť sa neda­jú! Je to Božie die­lo, kto­ré Boh robí v člo­ve­ku (v jeho vnút­ri), kto­rý sa tým stá­va novým stvo­re­ním v Kris­to­vi (spa­se­ným) – a Boh čo v člo­ve­ku uro­bil, uro­bil raz a navž­dy – a člo­vek si z toho nemô­že nič odstrá­niť ani „odlo­žiť“ ani mu to nemô­že nikto vziať. A ani Boh čo člo­ve­ku v spa­se­ní dal, nebe­rie späť. 

Že máme účasť na Božom živo­te, že máme več­ný život bude na nás zja­ve­né a vidi­teľ­né až potom, ako sa s Kris­tom vrá­ti­me na zem pri jeho dru­hom prí­cho­de. Vte­dy sa sem vrá­ti­me v nových pre­me­ne­ných telách. Ale aj keď sme ešte na tej­to zemi a žije­me v sta­rom nepre­me­ne­nom tele, už ten­to Boží več­ný život môže­me a máme žiť. Tak to píše apoš­tol Pavel Timo­te­jo­vi: „uchop več­ný život, do kto­ré­ho si aj povo­la­ný“ (1. Timo­te­jo­vi 6:12) aj ostat­ným: „pri­ka­zuj… aby ucho­pi­li sku­toč­ný, več­ný život“ (ver­še 17, 19).

Več­ný život je iný, než ten pri­ro­dze­ný život, kto­rým sme žili pred zno­va zro­de­ním. Je to nový život, život žitý v Kris­tu. Tým­to živo­tom majú žiť všet­ci tí, kto­rí sú nové stvo­re­nie v Kris­tu, lebo ten­to život nám je daný. Pavel skr­ze list Timo­te­jo­vi pri­po­mí­na, že ten­to več­ný život už máme a napo­mí­na, aby tým­to živo­tom žili všet­ci spa­se­ní. Več­ný život (Ján 3:16, 36) nezna­me­ná len život, kto­rý bude­me žiť vo več­nos­ti, ale je to nový život (nový druh živo­ta), kto­rý začí­na po zno­va zro­de­ní už tu na zemi a pokra­ču­je v nekon­čia­cej budúc­nos­ti v novom Jeruzaleme.

Spa­se­ný člo­vek o spa­se­nie nemô­že prí­sť, ani si ho odlo­žiť. To, čo sa ale spa­se­né­mu môže pri­ho­diť je, že neži­je živo­tom spa­se­né­ho člo­ve­ka. Pove­da­né iný­mi slo­va­mi: neži­je život­ným štý­lom spa­se­né­ho, čiže nové­ho stvo­re­nia v Kris­to­vi. Môže teda „nežiť svo­je spa­se­nie“.A)

„Nežiť spa­se­nie“ zna­me­ná žiť živo­tom (život­ným štý­lom) sta­ré­ho člo­ve­ka. Inak pove­da­né, zna­me­ná to žiť tak, ako žijú poha­nia. Pred takým­to život­ným štý­lom nás Svä­tý Duch skr­ze apoš­to­la Pav­la dôraz­ne varu­je: „To teda hovo­rím a osved­ču­jem v Páno­vi, aby ste vy už viac necho­di­li, ako aj ostat­ní poha­nia cho­dia, v már­nos­ti svo­jej mys­le, zatem­ne­ní v roz­ume súc odcu­dze­ní živo­tu Božie­mu pre neve­do­mosť, kto­rá je v nich, pre zatvr­de­nie ich srd­ca, kto­rí, keď otu­pe­li do bez­cit­nos­ti, odda­li sa nestu­da­tos­ti páchať kaž­dú nečis­to­tu nená­syt­nou žia­dos­ťou. Ale vy ste sa tak nenau­či­li Kris­ta“ (Efez­ským 4:17-20). Tie­to slo­vá sú adre­so­va­né spa­se­ným. V ďal­ších ver­šoch píše, ako už teraz, keď sú spa­se­ní a svä­tí Boží, majú na tom­to sve­te žiť. Sú to ver­še 4:21 – 5:14.

Aj keď sa spa­se­ným stá­va, že ešte stá­le sú v sta­ve ale­bo sa zno­va dosta­nú do sta­vu, že žijú ako poha­nia, stá­le majú nové srd­ce, nové­ho ducha a Svä­té­ho Ducha, kto­rým sú zape­ča­te­ní až ku dňu vykú­pe­nia (Efez­ským 4:30). Stá­le sú novým stvo­re­ním a majú več­ný život. Je však otáz­ne, ako dlho spa­se­ný člo­vek takým­to pohan­ským, sta­rým živo­tom vydr­ží žiť. Svä­tý Duch a krvou Spa­si­te­ľa očis­te­né sve­do­mie spa­se­né­ho člo­ve­ka neml­čia a s tým­to jeho návra­tom  do žitia sta­rým život­ným štý­lom nesú­hla­sia a je otáz­kou času, kedy sa také­to Božie die­ťa spa­mä­tá a bude si nasy­pať popol na hla­vu.A)

Toto sa Božím deťom môže stáť. Veď nie nadar­mo sú v Pís­me varo­va­nia pred tým, aby svä­tí Boží po zno­vu zro­de­ní už via­cej neži­li spô­so­bom ako pred ospra­vedl­ne­ním (spa­se­ním), ale krá­ča­li v novo­te živo­ta.B) Žije­me však na tej­to sta­rej zemi upro­stred sata­nov­ho krá­ľov­stva. Okol­nos­ti a život­né pod­mien­ky sú nároč­né a zlo­ži­té. Pre mno­hých život po obrá­te­ní k Bohu je utr­pe­ním – je to sku­toč­né krá­ča­nie doli­nou tie­ňov smr­ti. Mno­hí žijú pod neus­tá­lym fyzic­kým a duchov­ným tla­kom. Nie­kto­rí to nez­vlá­da­jú a pod­ľah­nú okol­nos­tiam. A nie­kto­rí jed­no­du­cho pod­ľah­nú zvo­dom a žia­dos­tiam toh­to sveta. 

Keď tu a toto píše­me, máme na mys­li zly­ha­nie Božie­ho die­ťa­ťa na ces­te do nové­ho Jeru­za­le­ma. Neho­vo­rí­me tu o tých, kto­rí vyzná­va­li kres­ťan­skú vie­ru, ale v neja­kom oka­mi­hu živo­ta ju vedo­me odmiet­li a opus­ti­li. Toto je už vzbu­ra pro­ti Bohu, toto sú vzbú­ren­ci a pre takých­to návrat späť k Bohu už nie je mož­ný (Židom 6:5-6).

Nech sú okol­nos­ti zly­ha­nia (nie vzbu­ry) a návra­tu nové­ho stvo­re­nia k sta­ré­mu spô­so­bu živo­ta akí­koľ­vek, Boh svo­je vykú­pe­né die­ťa neopus­tí v žiad­nej situ­ácii a za žiad­nych okol­nos­ti a zacho­vá si ho  pre seba pre život vo več­nos­ti v novom Jeru­za­le­me. Z jeho ruky nás nikto nevy­trh­ne. Tak to zasľú­bil a svo­je slo­vo aj dodr­ží – v tom si všet­ci spa­se­ní môže­me byť istí.

Pís­mo tých­to zly­ha­ných zblú­di­lých nezat­ra­cu­je, aj keď ich ozna­ču­je za nepos­luš­ných (ale nie za synov nepos­luš­nos­ti – Efez­ským 5:6), žijú­cich vo tme (Efez­ským 5:11) a nemúd­rych (verš 15). V takom­to sta­ve sú mŕt­vi, čiže neuži­toč­ní pre Boha (verš 14). A nás, žijú­cich vo svet­le, Svä­tí Duch upra­vu­je, aby sme sa nezú­čast­ňo­va­li na ich spô­so­be živo­ta, ale ich napo­mí­na­li a kára­li, aby sa dosta­li späť do svet­la (verš 11). A zablú­de­ným Božím deťom, stá­le ešte žijú­cich či vrá­te­ným sa späť do sta­ré­ho spô­so­bu živo­ta, a tým, že sú nemúd­ry a  žijú­cich vo tme, Duch hovo­rí: „Pre­buď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕt­vych, a bude ti svie­tiť Kris­tus“ (verš 14). A ďalej im hovo­rí: „Teda hľaď­te, ako by ste sa správ­ne cho­va­li, nie ako nemúd­ri, ale ako múd­ri“ (verš 15).  To je výzva zblú­di­lým Božím deťom, aby sa spamätali.

Z toh­to roz­umie­me, že pre „nemúd­re deti“, zblú­di­lých a nepos­luš­ných, ces­ta z tmy späť do Kris­tov­ho svet­la  je mož­ná. Aj keď sa dosta­li do živo­ta v tme, stá­le zosta­li Boží­mi deť­mi. Boh ich zo svo­jej ruky nepus­til, ale volá ich späť k sebe. Pre tých, kto­rí odiš­li od Boha ako vzbú­ren­ci ces­ty späť už niet (Židom 6:5-6).

Stra­tiť spa­se­nie, prí­sť o spa­se­nie nie je za žiad­nych okol­nos­tí mož­né. Nikto nám ho nemô­že viať. A som pre­sved­če­ný, že ani my sami sa ho zba­viť nech­ce­me. Ospra­vedl­ne­ný a nové stvo­re­nie v Kris­to­vi, sa spa­se­nia nemô­že­me vzdať ani my si ho nemô­že­me odlo­žiť. Opa­ku­je­me, že môže sa len stať, že hoci sme Božie deti žije­me  sta­rým spô­so­bom života.

Postoj, či tvr­de­nie o odlo­že­ní spa­se­nia je len aká­si sna­ha o pre­mos­te­nie, či zjed­no­te­nie uče­nia o nemož­nos­ti stra­ty spa­se­nia a uče­nia o mož­nos­ti stra­ty spa­se­nia. Sna­ha zjed­no­tiť tie­to dve pro­ti sebe sto­ja­ce uče­nia je bez­ús­peš­ná, nie je mož­ná. Prečo?

Je to v tom, že spa­se­nie je „buď-ale­bo“. Ten kto je spa­se­ný, je ospra­vedl­ne­ný pri­po­čí­ta­nou Kris­to­vou spra­vod­li­vos­ťou, je novým stvo­re­ním v Kris­to­vi. Tie­to veci sú nez­vra­ti­teľ­né. Vie­ra spa­se­ných je trva­lá, lebo je darom od Boha a ňou sme Bohom strá­že­ní cie­ľom spa­se­nia (1.Petrov 1:5). Boh si svo­je stvo­re­nie vykú­pe­né krvou Ježi­ša Kris­ta ustrá­ži a pre spa­se­nie zacho­vá.C) 

Záve­rom môže­me sme­lo pove­dať, že vyhlá­se­nie: spa­se­nie nie je mož­né stra­tiť, ale je mož­né ho odlo­žiť, čiže spa­se­ný člo­vek si svo­je spa­se­nie môže odlo­žiť je kon­tra­verz­né tvr­de­nie – je v pro­ti­re­če­ní s Pís­mom a pre­to ho tre­ba odmietnuť.

Variant uče­nia o odlo­že­ní spasenia

Varian­tom uče­nia o odlo­že­ní spa­se­nia je uče­nie: spa­se­nie nie je mož­né stra­tiť, ale je mož­né ho zaho­diť, čiže spa­se­ný člo­vek svo­je spa­se­nie môže zahodiť. 

Toto je také zvlášt­ne tvr­de­nie, lebo stra­tiť spa­se­niezaho­diť spa­se­nie je svo­ji­mi dôsled­ka­mi to iste. Ide tu len o žon­glo­va­nie so slo­va­mi, lebo v koneč­nom dôsled­ku u oboch sa z urči­te spa­se­né­ho člo­ve­ka sta­ne nespa­se­ný člo­vek, kto­rý skon­čí v zatra­te­ní, skon­čí v ohni­vom jaze­re. Ten­to člo­vek bol na ces­te do nové­ho Jeru­za­le­ma, nuž ale odtiaľ sa svo­jim dob­ro­voľ­ným roz­hod­nu­tím dostal na ces­tu vedú­cu do pek­la, kde teda aj skončí. 

Mož­no by sme to mali chá­pať aj tak, že stra­te­nie spa­se­nia je zaprí­či­ne­né von­kaj­ším čini­te­ľom, zatiaľ čo zaho­de­nie spa­se­nia je spô­so­be­né vedo­mým roz­hod­nu­tím a aktom urči­te spa­se­né­ho člo­ve­ka. Ťaž­ko pove­dať, lebo detai­ly mecha­niz­mu zaho­de­nia nie sú uve­de­né. V oboch prí­pa­doch sa však spá­ja­jú s hrie­chom spa­se­né­ho. Buď sa tvr­dí, že ide o vedo­mý ale­bo nevyz­na­ný hriech spa­se­né­ho člo­ve­ka. V oboch situ­áciách však ide o tvr­de­nia, odpo­ru­jú­ce uče­niu Písma.

prvom prí­pa­de by išlo o vedo­mý hriech vzbu­ry pro­ti Bohu a koneč­nou des­ti­ná­ci­ou také­ho­to urči­te spa­se­né­ho by bolo ohni­vé jaze­ro. To je jed­no­du­cho nepred­sta­vi­teľ­né, lebo urči­te spa­se­ný člo­vek je zape­ča­te­ný Svä­tým Duchom až ku dňu vykú­pe­nia (Efez­ským 4:30). Až ku dňu  vykú­pe­nia, nie na krat­šiu dobu urče­nú na začiat­ku jeho zno­va zro­de­ním a kon­čia­cu spá­cha­ním vedo­mé­ho hrie­chu! Ak by mal urči­te spa­se­ný člo­vek skon­čiť v ohni­vom jaze­re, skon­čil by tam aj s peča­ťou Svä­té­ho Ducha – a to je holá nemož­nosť. A toto sa rov­na­ko týka aj dru­hé­ho prí­pa­du. Otáz­ka sto­jí aj tak, či vedo­mý hriech vzbu­ry u člo­ve­ka, kto­rý má nové srd­ce, nové­ho ducha a je má pečať Svä­té­ho Ducha vôbec pri­chá­dza do úva­hy. Som pre­sved­če­ný, že nie, že to tonie je mož­né, že to do úva­hy ani neprichádza.

V prí­pa­de nevyz­na­né­ho hrie­chu ide o to, že ak urči­te spa­se­ný člo­vek zhre­ší a pri­tom zomrie tak, že nestih­ne uro­biť poká­nie ale­bo poká­nie jed­no­du­cho neuro­bil, skon­čí v zatra­te­ní (pek­le). Tak ma o tom pre­svied­ča­li bra­tia zastá­va­jú­ci toto pre­sved­če­nie. Na pod­po­ru svoj­ho tvr­de­nia uvá­dza­li nasle­dov­ný prí­klad:  „Božie die­ťa zhre­ší. Spad­ne na neho strom a zomrie bez toho, aby stih­lo uro­biť poká­nie. Tak kde skon­čí?“ Pod­ľa tých­to bra­tov tým, že zomre­lo v hrie­chu, lebo nestih­lo uro­biť poká­nie, skon­čí v zatra­te­ní. Moja odpo­veď bolo: „Aj ten­to člo­vek bude spa­se­ný!“ Odpo­veď spô­so­bi­la veľ­ké pobú­re­nie a bol som obvi­ne­ný, že „učím“, že so svä­tým Bohom budú v nebi pre­bý­vať aj hriešnici. 

Pre­čo bola moja odpo­veď taká aká bola? Pre­to­že Ježiš Kris­tus zomrel aj za ten­to jeho nevyz­na­ný hriech. A aj ten­to jeho hriech je pred Bohom pokry­tý krvou Pána Ježi­ša Krista.

Pís­mo učí, že:

Obeť Ježi­ša Kris­ta je dosta­toč­ná pre spa­se­nie hriešnika.

Ježiš Kris­tus zomrel za všet­ky naše hriech – okrem hrie­chu pro­ti Svä­té­mu Duchu, okrem hrie­chov vzbu­ry. Zomrel aj za nevyz­na­né a neve­do­mé hrie­chy. Teraz sedí pri tró­ne nebes­ké­ho Otca a pri­ho­vá­ra sa za svoj ľud.

Sku­toč­ne spa­se­ný člo­vek je zape­ča­te­ný Svä­tým Duchom ku dňu vykú­pe­nia. Túto pečať nemô­že nikto odstrá­niť, ani on sám. Ak by to bolo mož­né, potom by to uče­nie bolo aj o tom, že člo­vek je sil­nej­ší ako Boh, kto­rý ho stvoril.

Pás­mo zasľu­bu­je, že Boh die­lo spa­se­nia, kto­ré v nás zapo­čal, aj dokon­čí. Nech by sa so sku­toč­ne spa­se­ným člo­ve­kom udia­lo čokoľ­vek, die­lo, kto­ré Boh v ňom vyko­nal a koná sa nestra­tí, ani sa nedá odstrá­niť. Neod­s­tra­ňu­je ho ani Boh sám. Boh die­lo, kto­ré zapo­čal aj dokončí.

 

Na záver toh­to oddie­lu môže­me pove­dať: Aj ten­to variant je kon­tro­verz­né tvr­de­nie – je v pro­ti­re­če­ní s Pís­mom a pre­to ho urči­te tre­ba odmietnuť.

Na záver celé­ho člán­ku môže­me pove­dať: Všet­ky uče­nia o stra­te­ní, odho­de­ní čo odlo­že­ní spa­se­nia urči­te spa­se­ným člo­ve­kom igno­ru­jú uče­nie Pís­ma a tre­ba ich nekom­pro­mis­ne zahodiť.

 

Poznám­ky

A) Viem o čom píšem. Takou­to situ­áci­ou som pre­šiel a taký­to boj som s hrie­chom som bojo­val a v Božej milos­ti aj víťaz­ne vybo­jo­val krát­ko po mojom obrá­te­ní. A v takej situ­ácii bol aj kráľ Dávid, keď práh­li jeho kos­ti (Žalm 32).

B) Vzhľa­dom na ver­še 1. Timo­te­jo­vi 6:12, 17, 19 môže­me pove­dať, že život­ný štýl spa­se­né­ho člo­ve­ka nesie pome­no­va­nie več­ný život. Tým­to život­ným štý­lom by mali žiť všet­ci nasle­dov­ní­ci Pána Ježi­ša Kris­ta (kris­tov­ci), všet­ci pat­ria­ci Pánovi.

C) Exis­tu­je však aj dočas­ná vie­ra dočas­ne ľudí. Hovo­rí o tom Pán Ježiš v podo­ben­stve o roz­sie­va­čo­vi. V tom­to člán­ku sa tomu­to podo­ben­stvu nevenujeme.

 

Umiest­ne­né: 1. feb­ru­ára 2025

Dopl­ne­né: 6. feb­ru­ára 2025  Pri­da­ný oddiel „Variant uče­nia o odlo­že­ní spa­se­nia“ a poznámky.

 

image_pdfimage_print