Prin­cí­py pro­tes­tant­skej reformácie 

a význam slo­va sola

 

 

Pro­ces pro­tes­tant­skej refor­má­cie bol naštar­to­va­ný 31. októb­ra 1517 nemec­kým augus­tián­skym mní­chom Mar­ti­nom Lut­he­rom, kto­rý na dve­re chrá­mu v uni­ver­zit­nom mes­te Wit­ten­berg pri­bil svo­jich 95 téz^A). Lut­her zve­rej­ne­ním svo­jich téz vyzval na deba­tu o uče­ní kato­líc­kej cir­kvi a jej prak­ti­kách – a tým­to aktom ju súčas­ne aj otvo­ril. Pro­tes­tant­ská refor­má­cia sa sta­la oži­vu­jú­cim pla­me­ňom Svä­té­ho Ducha na očis­tu cir­kvi a vola­ním po návra­te k prav­dám evan­je­lia. To vied­lo k odmiet­nu­tiu ľud­skej nábo­žen­skej tra­dí­cie pova­žo­va­nej za rov­no­cen­nú s Božím slo­vom, k navrá­te­niu Boha späť do stre­du ľud­ské­ho živo­ta, mys­le­nia a všet­ké­ho dia­nia, k dôra­zu na neschop­nosť ľud­stva spa­siť sa a na potre­bu samé­ho Boha ako Vyku­pi­te­ľa z našich hrie­chov jedi­ne jeho milos­ťou a napo­kon k vyvý­še­niu slá­vy, majes­tá­tu, výni­moč­nos­ti a dosta­toč­nos­ti Pána Ježi­ša Kris­ta, kto­rý jedi­ný zabez­pe­ču­je plné a doko­na­lé spasenie.

 

Bol to pre­lom v sme­ro­va­ní cir­kvi 16. sto­ro­čia. Bola to sna­ha o jej obno­vu návra­tom k apoš­tol­ské­mu obdo­biu ako v uče­ní, tak aj v pra­xi. Trva­lé dedič­stvo pro­tes­tant­skej refor­má­cie je ucho­va­né v pia­tich refor­mač­ných sola, v pia­tich latin­ských výra­zoch, kto­ré priš­li do cir­kvi pro­stred­níc­tvom refor­má­to­rov v počiat­koch a počas refor­má­cie. Vidí­me ich ako Boží zásah do his­tó­rie cir­kvi a ako jeho dar a pros­trie­dok refor­má­to­rom na pri­na­vrá­te­nie cir­kvi k auto­ri­te apoš­to­lov a pro­ro­kov jej ranej éry v dobe 1. sto­ro­čia. Sú to vyhlá­se­nia, kto­ré majú v latin­či­ne znenie:

 

1. Sola scrip­tu­ra (jedi­ne Pís­mo), 2. Sola fide (jedi­ne vie­ra), 3. Sola gra­tia (jedi­ne milosť), 4. Solus Chris­tus (jedi­ne Kris­tus) a 5. Soli Deo gló­ria (jedi­ne Bohu pat­rí sláva).

 

Rôz­ne lite­rár­ne zdro­je ich uvá­dza­jú v rôz­nom pora­dí. Všet­ky sú však rov­na­ko dôle­ži­té, a pre­to na pora­dí nezá­le­ží. Okrem toho, že sú všet­ky rov­na­ko dôle­ži­té, vyzna­ču­jú sa ešte aj tým, že majú jed­no spo­loč­né, a tým je slo­vo sola – a to je to slo­vo, o kto­ré sa v refor­má­cii vie­dol boj.

 

Latin­ské sola (z adjekt. solus, sola, solum) sa do slo­ven­či­ny pre­kla­dá nasle­dov­ný­mi slo­va­mi^B): jedi­ne, len, iba, samotná/samotnou, jediná/jedinou, samo­je­di­ný, samotný/samotnému (soli), kto­ré sú v tých­to výra­zoch syno­ny­ma­mi. Tak môže­me naprí­klad sola fide do slo­ven­či­ny pre­lo­žiť ako jedi­ne vie­ra, jedi­ne vie­rou, jedi­ne z vie­ry, iba vie­rou ale­bo aj (iba) samot­nou vie­rou. Všet­ky tie­to uve­de­né pre­kla­dy majú roz­diel­nu zvu­ko­vú podo­bu, ale ich obsah a zmy­sel je vždy ten istý. Kto­rý z nich sa pou­ži­je, zále­ží na auto­ro­vi a kontexte.

 

Význam refor­mač­ných vyhlá­se­ní spo­čí­va v tom, že všet­ky sú abso­lu­tis­tic­ký­mi (výluč­ný­mi) tvr­de­nia­mi. Slo­vá jedi­ne, len, iba, samotná/ý nepri­púš­ťa­jú inú mož­nosť ako tú, kto­rá je vyjad­re­ná pod­stat­ným menom sto­ja­cim za nimi. Naprí­klad sola gra­tia zna­me­ná, že spa­se­nie je iba z milosti/samotnou milos­ťou a z toh­to niet výnim­ky. Teda spa­se­nie je iba z milos­ti a nie je z ničo­ho iné­ho, napr. nie je zo skut­kov, ale ani z kom­bi­ná­cie skut­kov a milos­ti. Podob­ne tak napr. soli Deo glo­ria zna­me­ná, že jedi­ne, iba, samot­né­mu Bohu pat­rí slá­va a niko­mu iné­mu. Niet takej situ­ácie a sku­toč­nos­ti, žeby slá­va pat­ri­la nie­ko­mu iné­mu okrem samot­né­mu Bohu.

 

Tvrdenia/vyhlásenia, z kto­rých niet výnim­ky, sú veľ­mi závaž­né a dôle­ži­té a sú považované/brané za prin­cíp. Prin­cíp je uni­ver­zál­ne plat­né tvr­de­nie, z kto­ré­ho niet výnim­ky v celom nám zná­mom bytí/existencii. To, čo sa pova­žu­je za prin­cíp, z toho niet výnim­ky ako v mate­riál­nom sve­te, tak ani vo sve­te duchov­nom. Refor­mač­ných päť sola pat­rí medzi také­to prin­cí­py.^C)

 

Súčas­ne sú aj indi­ká­tor­mi správ­ne­ho pocho­pe­nia Pís­ma a jeho správ­ne­ho výkla­du. Žiad­ne uče­nie, žia­den výklad nesmie odpo­ro­vať tým­to pia­tim sola. Všet­ky sola sú sitom, v kto­rom uviaz­ne všet­ko, čo nie je v zho­de s Pís­mom ale­bo mu priam odpo­ru­je. Sú brit­vou, kto­rá z uče­nia či výkla­du odre­že všet­ko, čo je nebib­lic­ké. Keď ich spo­lu so vše­obec­ný­mi her­me­ne­utic­ký­mi zása­da­mi výkla­du Pís­ma^D) pou­ži­je­me v uče­ní a živo­te cir­kev­ných zbo­rov, urči­te neza­blú­di­me od prav­dy zja­ve­nej Písmom. 

 

Tak ako v počiat­koch refor­má­cie, aj dnes päť refor­mač­ných sola sme­ru­je ľud­stvo k tomu, aby v stre­de prí­tom­né­ho, tak aj budú­ce­ho čas­né­ho živo­ta kaž­dé­ho člo­ve­ka bol iba sám Boh. Stá­le uka­zu­jú, že sme vo všet­kom úpl­ne závis­lí iba od Boha, kto­rý nás stvo­ril na svoj obraz, od jeho zvr­cho­va­nej milos­ti a ini­cia­tí­vy, v našej záchra­ne a napĺňa­ní všet­kých našich život­ných potrieb. Je uži­toč­né si ich pri­po­mí­nať a pamä­tať na ne ako na mimo­riad­ne vzác­ne dedič­stvo dané cirkvi.

 

Všet­kým tým­to pia­tim refor­mač­ným prin­cí­pom sa venu­je­me v člán­koch prie­čin­ka „pro­tes­tant­ská refor­má­cia“. Chce­me si pri­po­me­núť ich význam, odkaz a dôle­ži­tosť pre cir­kev ako na počiat­ku pro­tes­tant­skej refor­má­cie, tak aj v dneš­ných dňoch.

 

 

Zdro­je a poznámky

A) Pavel Hanes Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská  Bys­tri­ca 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

 

B) Július Špa­ňár, Latin­sko-slo­ven­ský slov­ník, Slo­ven­ské peda­go­gic­ké nakla­da­teľ­stvo, Bra­ti­sla­va 1969

 

C) V lite­ra­tú­re, hlav­ne teolo­gic­kej, sa na ozna­če­nie tých­to päť sola okrem poj­mu prin­cíp pou­ží­va­jú aj výra­zy: refor­mač­né pre­hlá­se­nia, doktrí­ny, pre­hlá­se­nie refor­má­to­rov, refor­mač­né zása­dy a ich ekvi­va­len­ty. Žiad­ne z nich však nevys­ti­hu­je pod­sta­tu, kto­rá je v pia­tich refor­mač­ných sola obsia­hnu­tá. Vysti­hu­je ju jedi­ne slo­vo prin­cíp, lebo len tým­to slo­vom sa ozna­ču­je uni­ver­zál­ne plat­né tvr­de­nie, z kto­ré­ho niet výnim­ky v celom nám zná­mom bytí. Je to uni­ver­zál­ne plat­né tvr­de­nie ako v mate­riál­nom, tak aj v duchov­nom sve­te. Takým­to prin­cí­pom, uni­ver­zál­ne plat­nou prav­dou, je všet­kých päť sola. Vzťa­hu­jú sa nie­len na duchov­nú, ale aj na mate­riál­nu rea­li­tu, lebo všet­ko exis­tu­jú­ce vstú­pi­lo do bytia stvo­ri­teľ­ským aktom več­né­ho troj­je­di­né­ho Boha. Prin­cíp svo­jím obsa­hom a roz­sa­hom plat­nos­ti pova­žu­je­me za šir­ší pojem ako doktrí­na a iné pome­no­va­nie tých­to sola. Z uve­de­ných dôvo­dov v tom­to, ale aj v nasle­du­jú­cich člán­koch veno­va­ných refor­mač­ným sola pou­ží­va­me pre ne ozna­če­nie prin­cí­py.   

 

Pod­rob­nej­šie vysvet­le­nie prin­cí­pu prí­čin­nos­ti:

Prin­cíp prí­čin­nos­ti  je vše­obec­ne uzná­va­né a pri­jí­ma­né tvr­de­nie plat­né v mate­riál­nej aj duchov­nej sfé­re náš­ho bytia. Prin­cíp prí­čin­nos­ti znie:

 

„Všet­ko má prí­či­nu, všet­ko má následok“

 

Je to prin­cíp a to zna­me­ná, že z neho niet výnim­ky¹⁾.

 

Vysvet­le­nie poj­mov prí­či­na a následok

Prí­či­na je to, čo spô­so­bu­je stav nie­čo­ho iné­ho (rea­li­ty, bytia, mys­le­nia). Je to to, čo nevy­hnut­ne vyvo­lá­va iný stav vecí (rea­li­ty, bytia, mys­le­nia) nazva­ný násle­dok (pome­no­va­ný tiež slo­vom dôsle­dok). Prí­či­na je to, bez čoho by nebo­lo nie­čo iné. Prí­či­na vždy nie­čo vyvo­lá, spô­so­bí, pri­ne­sie ale­bo zme­ní. Po prí­či­ne vždy nie­čo nasle­du­je, vždy sa nie­čo ude­je – vzni­ká nie­čo nové ale­bo sa mení stav vecí. Pla­tí: Kaž­dá prí­či­na má násle­dok (dôsle­dok). Ale­bo iný­mi slo­va­mi: Všet­ko má násle­dok (dôsle­dok).

 

Pla­tí aj: Keď niet prí­či­ny, niet násled­ku . Keď niet prí­či­ny, nič sa neude­je, nič sa nezme­ní, všet­ko zostá­va v rov­na­kom tom istom sta­ve. Prí­či­na je uda­losť, kto­rá pred­chá­dza inej uda­los­ti a túto vyvo­lá­va, spô­so­bu­je ju. Prí­či­na vždy pred­chá­dza násle­dok.

 

Násle­dok je to, čo logic­ky z vyplý­va z iné­ho. Je to stav, vyvo­la­ný iným sta­vom. To je to, čo exis­tu­je ako mate­riál­ne ale­bo duchov­né (vec, uda­losť ale­bo vyslo­ve­né slo­vo) –, a má vždy prí­či­nu, vždy je nie­čím spô­so­be­né. Násle­dok prí­čin­ne nasle­du­je až po nie­čom, pre­to sa mu hovo­rí násle­dok. Pla­tí: Kaž­dý násle­dok má prí­či­nu. Stav vecí je pre­to taký aký je, lebo ho vyvo­lal, spô­so­bil iný stav (uda­losť, dej, jav, vyslo­ve­né slo­vo) – vyvo­la­la ho, spô­so­bi­la ho neja­ká príčina.

 

Keď nič neexis­tu­je, ale­bo keď sa nič nede­je (neme­ní) zna­me­ná to, že niet prí­či­ny. Ak nie­čo vzni­ká, ale­bo sa mení, zna­me­ná to, že pôso­bí neja­ká príčina.

 

Prin­cíp prí­čin­nos­ti vyučo­val Pán Ježiš v Matú­šo­vi 7:15-20 keď učil, ako roz­poz­nať faloš­ných pro­ro­kov, kto­rí pri­chá­dza­jú v ovčom rúchu, ale vo vnút­ri sú dra­ví vlci. V jeho vyučo­va­ní strom je prí­či­na a ovo­cie dôsle­dok. Vyučo­va­nie zakon­čil slo­va­mi: „A tak ich teda po ich ovo­cí pozná­te“ (verš 20).

 

D) Pozri napr. člán­ky auto­ra Mar­ti­na Lee­cha v časo­pi­se Solas: „Dôle­ži­tosť vykla­da­nia Pís­ma“ (čís­lo 6, jar 2010), „Prin­cí­py poro­zu­me­nia význa­mu Božie­ho slo­va“ (čís­lo 7, leto 2010) a „Apli­ká­cie prin­cí­pov“ (čís­lo 8, jeseň 2010) – ich plné zne­nie sa nachá­dza aj na web strán­ke http://casopis.solas.sk/casopis.

 

 

Pre­chod na člán­ky kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na člán­ky témy pro­tes­tant­ská reformácia

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

Umies­te­né: 25. augus­ta 2025