Úvodné poznámky o vychvátení Cirkvi
Význam slova „vychvátiť“
Toto slovo sa v slovníku spisovného slovenského jazyka nevyskytuje. Nachádza sa v preklade Písma prof. Roháčka vo veršoch 1. listu Tesalonickým 1:10 a 4:17 („my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria“ (verš 4:17). V tomto preklade sa slovo „vychvátiť“ vyskytuje ako novotvar.
Týmto slovom prof. Roháček pomenováva udalosť vzatia zo zeme živých veriacich v evanjelium Ježiša Krista (patriacich Pánovi). V tejto udalosti budú v jednom okamžiku, v zlomku sekundy, zo zeme vzatí všetci živí patriaci Pánovi a spolu so vzkriesenými mŕtvymi sa s Pánom Ježišom stretnú v povetrí. Povedané inými slovami: V udalosti vychvátenia ide o skutočné chytenie a premiestnenie z jedného miesta na druhé. Pre popis takýchto situácií spisovná slovenčina (podľa slovníkov) pripúšťa synonymické slová ako: uchvátiť, vytrhnúť, vyšklbnúť, vydrapiť a ďalšie.
V súčasných slovenských prekladoch Písma je táto udalosť pomenovaná ako „uchvátenie“ (preklad ECAV a Slovenský ekumenický preklad). Slovníkový význam tohto slova je: 1. násilne sa zmocniť, uchytiť; 2. nadchnúť, uniesť, dojať. Zo všetkých slov vhodných pre popis vzatia zo zeme živých patriacich Pánovi najvhodnejším sa nám zdá slovo „vytrhnúť“, ktorého slovníkový význam je: 1. prudkým pohybom uvoľniť a oddeliť; 2. prudko vziať, prudko vytiahnuť.
Pre pomenovania udalosti vzatia zo zeme živých patriacich Pánovi použijeme v zhode s prekladom Písma podľa profesora Roháčka slovo „vychvátiť“ alebo „vytrhnúť“ – obe sú v preklade prof. Roháčka použité (1. Tesalonickým 1:10, 4:17; Zjavenie 3:10, 12:5 a ďalšie). V tomto cykle sme dali prednosť slovu vychvátenie. V udalosti vychvátenia (vytrhnutia) zo zeme žijúcich patriacich Pánovi v konečnom dôsledku dôjde k ich premiestneniu zo zeme do neba.
Rôzne učenia o vychvátení
V teologickej literatúre sa uvádza, že učeniu o vychvátení Cirkvi začala byť venovaná značná pozornosť v deväťnástom storočí. V dvadsiatom storočí bola otázka týkajúca sa okamihu vychvátenia údajne najviac diskutovanou otázkou eschatológie (učeniu o budúcich veciach). Sformovali sa štyri tzv. premilenialistické učenia o vychvátení Cirkvi pred tisícročným kráľovstvom (miléniom).
Všetky štyri sa zhodujú v tom, že k vychváteniu dôjde pred začiatkom tisícročného kráľovstva Krista (pred miléniom). Od seba sa odlišujú stanovením okamihu, kedy k vychváteniu Cirkvi dôjde vzhľadom na prichádzajúci tzv. Danielov sedemdesiaty týždeň-rok, ktorý je posledným sedemročným obdobím Izraelu vymeraných Božích trestov – ide o tzv. relatívne datovanie vychvátenia Cirkvi. Sú nimi:
1. Čiastočné vychvátenie; 2. Vychvátenie pred Danielovym sedemdesiatym (posledným) týždeň-rokom (pretribulacionizmus); 3. Vychvátenie uprostred alebo v druhej polovici Danielovho sedemdesiateho (posledného) týždeň-roka (midtribulacionizmus); 4. Vychvátenie po skončení Danielovho sedemdesiateho (posledného) týždeň-roka (posttribulacionizmus). Zatiaľ čo čiastočné vychvátenie sa zameriava predovšetkým na jeho rozsah, ostávajúce tri učenia sa zameriavajú na datovanie, t. j. riešia otázku, kedy k vychváteniu dôjde. Je samozrejmé, že pravdivé, čiže biblické môže byť len jedno z nich.
Kritérium pravdivosti učenia kresťanského náboženstva
Apoštol Pavel v Liste Korintským dôrazne upozorňuje že každé svedectvo, čiže hovorené alebo zapísané slovo, má stáť na dvoch alebo troch svedkoch (zdrojoch). „Toto po tretie idem k vám. Na ústach dvoch svedkov a troch bude stáť každé slovo“ (2. Korintským 13:1). Toto je prvý predpoklad, prvá požiadavka pravdivosti (správnosti) učenia, ktoré má byť brané za biblické učenie. Biblické učenie je postavené najmenej na dvoch a troch veršoch Písma. To je ale len nutná, ale nie postačujúca podmienka pravdivosti (biblickosti) učenia. Preto súčasne apoštoli upozorňujú, aby sme všetko skúmali, lebo falošní proroci už vyšli do sveta (Skutky 17:11, 20:28-32; 1. Tesalonickým 5:20-21; 1. Jánov 4:1).
Je preto našou povinnosťou skúmať pravdivosť učení obzvlášť v týchto posledných časoch, ktoré žijeme. V tomto oddiele predložíme kritériá, ktoré umožnia posúdiť a rozhodnúť, či dané učenie je, alebo nie je biblické.
Držíme presvedčenie, že Biblia (39 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona), celé Písmo, je vdýchnuté Bohom (2. Timotejovi 3:16 „Každé písmo, vdýchnuté Bohom…“). To znamená, že všetkých 66 kníh tvoriacich kánon Biblie, je pravdivé Božie zapísané slovo. Na tomto presvedčení (viere) sú postavené kritériá, umožňujúce rozhodnúť, ktoré učenie, či výklad alebo doktrína sú pravdivé – čiže sú biblickým učením, alebo ním nie sú. Inými slovami: Toto presvedčenie umožňuje stanoviť kritériá pravdivosti učení kresťanského náboženstva. Pri ich stanovení vychádzame aj z verša: „Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje s hora od Otca svetiel, u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia“ (Jakob 1:17), ktorý berieme v doslovnom význame.
Týmto veršom je oznámené, že všetko, čo prichádza od Boha (s hora od Otca svetiel) je dobré a dokonalé, lebo u neho niet zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia. Výraz u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia oznamuje, že všetko zapísané Božie slovo je pravdivé, lebo Boh je pravda a z jeho úst vychádzajú len pravdivé slová a vyhlásenia. Na pravdivosť Biblie sa preto môžeme spoľahnúť, lebo pisatelia kníh a listov boli pri písaní vedení Bohom Svätým Duchom (2. Petrov 1:21). Na základe týchto skutočností prvé kritérium pravdivosti, biblickosti každého kresťanského učenia znie:
„Pravdivé, čiže biblické učenie nie je v rozpore (nie je v protiklade) ani s jedným veršom Písma.“
To je kritérium (definícia) v negatívnom zmysle – hovorí, akým učenie nemá byť. Akým má byť pravdivé učenie – učenie, ktoré môžeme považovať za biblické, hovorí nasledovné kritérium:
„Biblické učenie musí byť v súlade (v harmónii) s kontextom veršov (na ktorých je postavené), kapitolou, knihou a celým Písmom.“
Nesmie byť v rozpore ani s jedným! Len také kresťanské učenie môžeme považovať za pravdivé, za správne – čiže za biblické –, ktoré neodporuje (neprotirečí) ani jednému veršu z písiem patriacich do kánonu Písma (Biblie), ale je v súlade (je v harmónii) s veršami na ktorých je postavené, na ktoré sa odvoláva a ich kontextom, každou kapitolou, knihou a celým Písmom.
Ak nejaké učenie odporuje čo len jednému veršu z kánonu Písma, treba ho nekompromisne odmietnuť, lebo je nepravdivé, je nebiblické – je falošné! Oboch kritérií o pravdivosti sa treba pevne držať, lebo aj nepravdivé (falošné) učenia sa odvolávajú na Písmo a o sebe prehlasujú, že sú pravdivé biblické učenia. Tieto kritériá odhaľujú (demaskujú) každé učenie akým v skutočnosti je.
Tým sme dostali aj kritérium pre odhalenie falošného učenia, ktoré znie: „Učenie, ktoré odporuje (protirečí) čo len jednému veršu z kánonu Písma, je falošné učenie“. Čo len jednému!
Keď vyššie píšeme, že pisatelia kníh a listov Biblie boli vedení Svätým Duchom, to sa, prísne vzaté, vzťahuje iba na pôvodné rukopisy. Vyššie uvedené kritérium pravdivosti sa však vzťahuje aj na každý preklad Písma. Ak vo výtlačku Písma, ktorý vlastníme, objavíme verš, ktorý odporuje iným veršom tohto prekladu alebo posolstvu celého Písma, treba si tento verš opraviť, korigovať, aby bol v súlade s celým učením Písma a neodporoval ani jednému veršu. Preto je pri štúdiu zapísaného Božieho slova užitočné a rozumné používať viacero prekladov a porovnať študovanú pasáž medzi nimi.
Ďalšie kritérium
Niekedy nie ihneď vieme rozhodnú o správnosti počutého alebo zapísaného učenia. K takejto situácii dochádza najmä vtedy, keď sa k nám dostávajú učenia, ktoré na prvé počutie, či prvé čítanie, znejú ľúbivo a pravdivo, ale nie sme si s ich pravdivosťou celkom istí. V takomto prípade treba preskúmať dôsledky príslušného učenia.
Každé slovo, každé tvrdenie, každé učenie má dôsledok. Dôsledky, ktoré vyplývajú z príslušného učenia, musia byť v zhode s učením Písma. Ak sú všetky dôsledky učenia v zhode s Písmom, učenie môžeme považovať za pravdivé (biblické). Ak nie je čo len jeden dôsledok učenia v zhode s Písmom – čo len s jedným veršom alebo s jedným čiastkovým učením –, treba ho odmietnuť, lebo je falošné.
Ak sa dôsledky učenia nezhodujú s Písmom, treba preskúmať, čo je toho príčinou, v čom je príčina nezhody. Príčin môže byť niekoľko: 1. Učenie nie je postavené iba na predpokladoch (veršoch, tvrdeniach) vzatých z Písma. Aspoň jeden predpoklad (verš, tvrdenie) nie je z kánonu Písma. 2. Učenie je postavené iba na jednom verši. 3. Aspoň jeden verš z veršov Písma vzatých ako predpoklady – verše na ktorých je učenie postavené –, nie je správne interpretovaný (nesprávna exegéza). 4. Nebol dodržaný postup tvorby učenia podľa zákonov logiky – došlo k porušeniu logického postupu tvorby záverov z predpokladov (premís). V takýto prípadoch učenie kategoricky odmietneme, alebo – ak by to bolo možné a na niečo užitočné –, urobíme korekciu učenia – ak nie inak, tak aspoň pre seba.
Učenie protirečiace samé sebe
Nie je to nič neobvyklé, že existujú jednotlivé výroky, učenia, výklady, či vyučovanie, ktoré protirečia sami sebe. Je v nich vnútorný protiklad – a také treba šmahom ruky odmietnuť. Učenie, výklad, výraz, slogan, ktorý protirečí sám sebe, je úplne nanič – je to nezmysel. Toto platí celkom všeobecne pre akékoľvek kresťanské či nekresťanské učenie či vyhlásenie. Uvediem dva príklady:
Prvým je tvrdenie: „Marienka je manželka starého mládenca“. Myslím si, že tento výrok nepotrebuje komentár. Druhým je okrídlený slogan: „Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika“. Vnútorné protirečenie sloganu spočíva v tom, že medzi hriechom a hriešnikom je neoddeliteľné spojenie. Jeden bez druhého neexistujú.
Rozpoznávať nebiblické (falošné) učenia má svoju dôležitosť a závažnosť. Boží ľud má stáť v pravde a svetle a šíriť iba pravdu a iba svetlo Božieho slova a evanjelia. Pritom platí, že: pravda je o pravde a svetlo je o svetle, lebo v Bohu niet žiadneho obratu zatônenia. Boh sa nemení. Je ten istý včera i dnes i naveky (Židom 13:8).
Šírenie a zvestovanie učenia, ktoré nie je v zhode s Písmom, je v konečnom dôsledku a v skutočnosti protirečenie Bohu – a toho sa Boží ľud vykúpený krvou Božieho Baránka nesmie dopúšťať. Nevesta nie žeby nemala, ale ani nesmie protirečiť svojmu Ženíchovi.
Vysvetlenie pojmov
V tomto oddiely predkladáme stručné vysvetlenie, či skôr pripomenutie pojmov a výrazov, ktoré v cykle používame. Považujeme to za potrebné, aby sme hneď na začiatku mali jasne a jednoznačne definované a vysvetlené použité pojmy a vyhli sa tak prípadnému nedorozumeniu. K nedorozumenia totižto často dochádza aj z dôvodu, že hoci diskutéri používajú rovnaké slovné pomenovanie pojmov, u každého z nich ten istý pojem môže mať iný (odlišný) význam alebo obsah.
a) Je potrebné, aby sme rozlišovali spoločenstvo ľudí, ktorí patria Pánovi Ježišovi Kristovi od tých, ktorí síce nejako vyznávajú nejakú „kresťanskú“ vieru, ale Kristovi nepatria (Matúš 7:21-23). Slovom Cirkev (písané s veľkým písmenom „C“) označujeme spoločenstvo, zhromaždenie tých, ktorí patria Ježišovi Kristovi, sú nové stvorenie v Kristovi (2. Korintským 5:17), sú duchovným telom Kristovým (1. Korintským 12:13), sú manželka Baránkova (Zjavenie 19:7). To sú tí, ktorí boli vyvolení pre spasenie už pred založením sveta a k tomu povolaní evanjeliom (Efezským 1:4; 2. Tesalonickým 2:13-14).
Slovom cirkev (písané s malým písmenom „c“) označujeme cirkevné zhromaždenie, cirkevné spoločenstvo, teda spoločenstvo hlásiace sa ku kresťanstvu, ale nie všetci z neho patria aj do Cirkvi (s veľkým „C“!). Toto spoločenstvo pozostáva z ľudí síce nábožných, ale nespasených – a z ľudí spasených. Vychvátenie sa týka len spasených, len tých, ktorí (či živí či mŕtvi) patria do Cirkvi, patria Pánovi. Ostatní, aj keď chodia do kostolov a cirkevných zhromaždení, vychvátení nebudú, zostanú na zemi.
Povedané rétorikou podobenstva o rozsievačovi (Marek 4:16-20): v cirkevných spoločenstvách sa nachádzajú ľudia druhej, tretej a štvrtej pôdy. Avšak len patriaci do štvrtej pôdy sa vyznačujú spasiteľnou vierou. Druhá a tretia pôda sú dočasní – keď prídu starosti a súženie, odpadávajú. Len veriaci štvrtej pôdy patria do Cirkvi a pôjdu k Pánovi.
b) Prvé vzkriesenie z mŕtvych je opätovné privedenie k životu tých, ktorí zomreli vo viere v Pána Ježiša Krista (Ján 5: 28-29; Zjavenie 20:4-5). Títo patria Pánovi, sú Pánovi. Pod prvým vzkriesením sa však bežne rozumie prvé vzkriesenie mŕtvych patriacich Pánovi a spolu s nimi aj z povrchu zeme vychvátenie živých patriacich Pánovi. Keď v tomto cykle hovoríme o vychvátení Cirkvi, hovoríme len o zo zeme vychvátení živých patriacich Pánovi – zameriavame sa len na živých patriacich Pánovi.
Z hľadiska mŕtvych patriacich Pánovi je úplne jedno, kedy k prvému vzkrieseniu, či k vychváteniu dôjde – oni sú už vyriešení, o nich je už rozhodnuté tým, že zomreli vo viere v evanjelium Pána Ježiša Krista. Diskusie o vychvátení cirkvi/Cirkvi sa vedú len vzhľadom na tých, ktorí budú živí v dobe druhého príchodu Krista.
c) Všetky diskusie, učenia a úvahy o vychvátení neodlučiteľne súvisia s druhým príchodom Krista. Druhý príchod nie je jednorázová udalosť, nie je to záležitosť okamžiku, ale je to dlhšie časové obdobie – má začiatok i koniec -, preto o ňom hovoríme ako o „prichádzaní“. Slovom prichádzanie je lepšie vystihnutá udalosť, ku ktorej zostúpením Pána na zem dôjde.
Prichádzanie započne vychvátením Cirkvi a bude ukončené Kristovým fyzickým zostúpením na zem, na Olivový vrch. Preto porozumením, kedy podľa Písma nastane počiatok obdobia prichádzania Pána, môžeme porozumieť aj tomu, kedy nastane vychvátenie Cirkvi, a aj tým rozhodnúť, ktoré učenie o vychvátení je pravdivé (biblické).
Platí aj opačne. Vychvátenie Cirkvi je znamením počiatku druhého príchodu, prichádzania Krista. Vychvátenie Cirkvi signalizuje, že nastal počiatok druhého príchodu (pricchádzania) Pána Ježiša Krista. Počiatok prichádzania Pána a vychvátenie Cirkvi sú z hľadiska času jedna nerozdeliteľná udalosť.
d) Sedemdesiaty Danielov týždeň-rok Z chronologického hľadiska, z hľadiska času, k druhému príchodu dôjde v tesnej náväznosti na tzv. 70. Danielov týždeň-rok, čo je posledné sedemročné obdobie izraelskému národu vymeraných Božích trestov, alebo povedané inými slovami: Božieho jednania z Izraelom, Božích rozhodnutí s Izraelom. V tomto období dôjde k viacerým vážnym a dôležitým udalostiam. Z nich pre naše úvahy je dôležitá udalosť vzniku celosvetovej ríše, na čelo ktorej sa postaví Antikrist.
Bude to úhlavný nepriateľ Boha a všetkých, ktorí mu patria. Bohu sa bude rúhať a veriacich patriacich Bohu (svätých Božích) bude počas tri a pol roka, počas druhej polovice sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka, kruto prenasledovať. Táto tri a pol ročná doba prenasledovania je podľa Jeremiáša 30:7 pomenovaná Jakobovo súženie (čas Jakobovho súženia). Podľa Daniela 12:1 to bude čas súženia, akého nebolo odkedy len je (Izrael) národom až do toho času (pozri aj Daniel 7:25, 9:27, 12:7; Zjavenie 11:2). A podľa Pána Ježiša to bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude (Matúš 24:21). V Zjavení 3:10 je toto obdobie nazvané hodina skúšky, resp. hodina pokušenia, ktorá príde na všetkých, ktorí bývajú na zemi.
O vychvátení Cirkvi sa diskutuje práve vzhľadom na dobu súženia. Konkrétne ide o súženie, ktoré, ako píšeme vyššie, trvá tri a pol roka. Toto obdobie je u iných starozákonných prorokoch pomenované deň Hospodinov a v novozákonnej dobe deň Pánov alebo deň Kristov.
e) Doba súženia Pán Ježiš svojich učeníkov a skrze nich všetkých svojich nasledovníkov upozorňoval, že na svete budú mať súženie (Ján 16:33). K tomu došlo hneď po vzniku Cirkvi. Hneď po Letniciach ľudia boli pre vieru v Pána Ježiša Krista prenasledovaní, mučení a zabíjaní – a tak sa to dialo a deje po celom svete až dodnes.
Okrem toho Pán Ježiš upozornil, že v dejinách ľudstva nastane zvláštna doba najväčšieho a najkrutejšieho prenasledovania veriacich v neho: „Lebo vtedy bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude“ (Matúš 24:21). Toto obdobie je podľa neho nazvané veľké súženie (podľa Jeremiáša aj Jakobovo súženie pozri vyššie) a dôjde k nemu v rámci siedmych rokov posledného „Danielovho týždňa“ (Daniel 9:27). Toto súženie podľa Daniela (7:25, 12:7), apoštolov Pavla (2. Tesalonickým 2:1-3) a Jána (Zjavenie 11:2) bude trvať tri a pol roka (štyridsaťdva mesiacov) a je lokalizované do druhej polovice posledného Danielovho týždňa.
f) Antikrist Podľa Danielovych proroctiev o celosvetových ríšach (hlavne siedmej kapitoly Knihy Daniel) vznikne celosvetová ríša, akej ešte nebolo. Na jej čelo sa postaví mocný a krutý vládca obdarený nadprirodzenou mocou. V 1. Jánovom liste 2:18 je pomenovaný ako Antikrist. Vládu a moc nad svetom – nad kráľovstvami sveta -, mu deleguje Satan (Zjavenie 13:4). Bude sa vydávať za Izraelu zasľúbeného Mesiáša. Bude sa vydávať za Boba a do vzbury proti Bohu (Jahvemu) zvedie národy sveta – zvedie mnohých, ale nie všetkých. Tých, ktorí ho odmietnu uctievať ako Boha bude kruto prenasledovať a zabíjať. Jeho vládu a moc skazí Pán Ježiš Kristus pri svojom druhom príchode. Antikrist a jeho pomocník, falošný prorok, budú uvrhnutí do ohnivého jazera. Po týchto udalostiach na zemi nastane tisícročné kráľovstvo Krista.
g) Sudca, súdy V Písme je Boh (Jahve) často menovaný ako „sudca celej zeme“ (1. Mojžišova 18:25). Boh Jeremiášovi oznámil: „Ale týmto nech sa chváli ten, kto sa chváli: že rozumie a zná mňa, že ja som Hospodin, ktorý činím milosť, súd a spravodlivosť na zemi, lebo v tých veciach mám záľubu, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 9:24). Písmo vyučuje o súdoch. Učenie o večnom súde patrí medzi počiatky učenia o Kristu, tzn. je to jedno zo šiestich základných biblických učení (Židom 6:1-2).
„A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd“ (Židom 9:27). Keď Písmo hovorí o súdoch, rozlišuje dva druhy súdu: časný súd a večný súd. Božie súdy sa dejú v dvoch rozličných sférach: v časnosti a vo večnosti – odtiaľ ich pomenovanie.
Časné súdy prinášajú kliatbu (zlorečenie), časné tresty, prípadne až fyzickú smrť či fyzickú záhubu (napríklad zničenie mesta a jeho obyvateľov). Časné súdy/tresty nie sú konečné, nasleduje za nimi konečný (večný) súd. Časné súdy sa dejú v časnosti (časnom živote, na zemi), týkajú sa zemských vecí a žijúcich ľudí. Od časného súdu – po fyzickej smrti –, sa ešte neodchádza na miesto trvalého prebývania (konečného, večného). Duša každého človeka po fyzickej smrti odchádza na miesto, kde očakáva na večný súd.
Večný súd sa týka prebývania vo večnosti – je to konečný Boží súd. Práve o tomto druhu súdu hovorí verš Židom 6:2. Výraz neznamená, že by tento súd trval večne. Rozumie sa ním, že jeho výsledok (rozsudok, vymeraný trest) trvá na veky, teda je nezmeniteľný. To, čo sa vyhlási vo večnosti má večnú platnosť, trvá navždy. Závery či dôsledky večného súdu určujú, kde jednotlivec bude tráviť večnosť. Konečný (večný) súd sa neudeje v časnosti (nie v časopriestore), bude prebiehať vo sfére večnosti – čiže nie vo stvorených sférach, nie v stvorenom nebi a na stvorenej zemi. Poukazujú na to verše 1. Tesalonickým 4:17; Zjavenie 19:7-8, 11-14; 20:11-12.
Večné súdy sú dva – Písmo hovorí len o dvoch večných súdoch: 1. Súd pred súdnou stolicou Kristovou (2. Korintským 5:10) a 2. Súd pred veľkým bielym trónom či pred trónom Božím (Zjavenie 20:11 a 12). Pred súdnou stolicou Kristovou budú stáť iba spasení ľudia, čiže iba tí, ktorí patria Pánovi Ježišovi Kristovi. Tu sa posúdi ich činnosť, služba – dielo, ktoré zbudovali na zemi (vo sfére časnosti) a budú mať škodu alebo dostanú odmenu (1. Korintským 3:11-15; 2. Korintským 5:10). Od veľkého bieleho trónu budú tí, ktorí nebudú nájdení zapísaní v knihe života, uvrhnutí do ohnivého jazera (Zjavenie 20.15).
List Židom 9:27 hovorí otvorene, že príde čas, keď sa všetci ľudia postavia pred spravodlivého Sudcu, aby sa zodpovedali zo všetkého, čo vykonali počas svojho života na zemi. Z toho, že tento súd nasleduje až po fyzickej smrti človeka vyplýva, že sa v tomto verši hovorí o večnom súde. Príkladom je Sodoma. Sodoma, mesto a všetko čo bolo v nej zahynula dávno pred novozmluvnou dobou – a to bol časný súd, ale Pán Ježiš v Matúšovi 11:23-24 hovorí, že zemi Sodomanov bude ľahšie v deň súdu, ako Kafarnaumu. Vyraz v deň súdu vo verši 24 hovorí o večnom súde, pred ktorý sa Sodomania ešte len postavia, t. j. o súde pred bielym trónom. Kafarnania vtedy ešte žili, Sodomania už dávno nie, ale jedna i druhá skupina budú v budúcnosti stáť pred jedným a tým istým súdnym tribunálom, ktorým bude biely trón.
h) Princíp príčinnosti Princíp príčinnosti je všeobecne uznávané a prijímané tvrdenie platné v materiálnej aj duchovnej sfére nášho bytia. Princíp príčinnosti znie:
„Všetko má príčinu, všetko má následok“
Je to princíp a to znamená, že z neho niet výnimky1).
Vysvetlenie pojmov príčina a následok
Príčina je to, čo spôsobuje stav niečoho iného (reality, bytia, myslenia). Je to to, čo nevyhnutne vyvoláva iný stav vecí (reality, bytia, myslenia) nazvaný následok (pomenovaný tiež slovom dôsledok). Príčina je to, bez čoho by nebolo niečo iné. Príčina vždy niečo vyvolá, spôsobí, prinesie alebo zmení. Po príčine vždy niečo nasleduje, vždy sa niečo udeje – vzniká niečo nové alebo sa mení stav vecí. Platí: Každá príčina má následok (dôsledok). Alebo inými slovami: Všetko má následok (dôsledok).
Platí aj: Keď niet príčiny, niet následku . Keď niet príčiny, nič sa neudeje, nič sa nezmení, všetko zostáva v rovnakom tom istom stave. Príčina je udalosť, ktorá predchádza inej udalosti a túto vyvoláva, spôsobuje ju. Príčina vždy predchádza následok.
Následok je to, čo logicky z vyplýva z iného. Je to stav, vyvolaný iným stavom. To je to, čo existuje ako materiálne alebo duchovné (vec, udalosť alebo vyslovené slovo) –, a má vždy príčinu, vždy je niečím spôsobené. Následok príčinne nasleduje až po niečom, preto sa mu hovorí následok. Platí: Každý následok má príčinu. Stav vecí je preto taký aký je, lebo ho vyvolal, spôsobil iný stav (udalosť, dej, jav, vyslovené slovo) – vyvolala ho, spôsobila ho nejaká príčina.
Keď nič neexistuje, alebo keď sa nič nedeje (nemení) znamená to, že niet príčiny. Ak niečo vzniká, alebo sa mení, znamená to, že pôsobí nejaká príčina.
Princíp príčinnosti vyučoval Pán Ježiš v Matúšovi 7:15-20 keď učil, ako rozpoznať falošných prorokov, ktorí prichádzajú v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. V jeho vyučovaní strom je príčina a ovocie dôsledok. Vyučovanie zakončil slovami: „A tak ich teda po ich ovocí poznáte“ (verš 20).
Zdroj
1) Podrobne tento princíp vysvetľujeme v publikácii: Drahoslav Vajda, „Materialistický a biblický pohľad na svet“, 1. diel: „Materialistický pohľad na svet“, str. 144-148, vydavateľstvo SOLAS, Žilina 2022, ISBN: 978-80-971486-4-5.
Späť na Prológ
Umiestnené: 6. decembra 2024
