tolerancia –ie ž. /lat./ 1. soc. znášanlivosť (názorová a náboženská) (opak: intolerancia) 2. tch. najvyššia dovolená odchýlka rozmeru; rozdiel medzi dvoma hraničnými rozmermi alebo algebrický rozdiel medzi hornou a dolnou odchýlkou 3. obch. uznávaná odchýlka od zmluvou stanovenej akosti, tvaru, rozmerov tovarov a pod. 4. ekol. Schopnosť organizmu znášať odchýlky (výkyvy) faktorov prostredia od optima
tolerantnosť –ti ť. /lat. tolerore = strpieť/ znášanlivosť, tolerancia (opak: intolerantnosť)
tolerantný /lat./ znášanlivý (opak: intolerantný)
Termín sa prvý raz objavil v 15. storočí (v dobe náboženských vojen) a chápal sa niekedy pejoratívne (ako synonymum ľahostajnosti k inej náboženskej viere).
Minimálne od 18. storočia sa termín tolerancia chápe ako duchovný postoj (individuálny alebo kolektívny), ktorý každému dáva slobodu vyjadrovať názory a postoje, odlišné od názorov druhých.
Z mravného hľadiska však pojem tolerancie zostáva dvojznačný, pretože pri tolerancii môže ísť prosto o dôsledok skepticizmu, ktorý pripúšťa, že všetky názory majú rovnakú hodnotu a že neexistuje pravda alebo hodnota, ktorá by stála za to, aby sme ju náruživo obhajovali.
Tolerančný patent je dokument z 13. októbra 1781, ktorým cisár Jozef II. vyhlásil náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov evanjelického augsburského (luteránskeho), reformovaného helvétskeho (kalvínskeho) a pravoslávneho (ortodoxného) vyznania s rímskymi katolíkmi. Dôvodom bola najmä snaha podporiť hospodársky rozvoj krajiny využitím potenciálu aj stúpencov nekatolíckych náboženstiev. Týmto patentom sa prakticky skončila protireformácia v Habsburskej monarchii.
Stúpenci týchto vyznaní mohli vlastniť majetok, venovať sa remeslám, stať sa občanmi miest, získať akademické hodnosti a zastávať verejné funkcie. Na chrámy týchto vyznaní sa zo začiatku vzťahovali určité obmedzenia, ako zákaz vchodov z hlavnej ulice alebo námestia, ale tie boli čoskoro zrušené.
