A hľa, neja­ký zákon­ník vstal a pokú­ša­júc ho pove­dal: Uči­te­ľu, čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život? A on mu pove­dal: Čo je napí­sa­né v záko­ne? Ako čítaš? A on odpo­ve­dal a rie­kol: Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej sily a z celej svo­jej mys­li a svoj­ho blíž­ne­ho ako samé­ho seba. A Ježiš mu pove­dal: Dob­re si odpo­ve­dal, to čiň a budeš žiť. A on chcúc sám seba ospra­vedl­niť pove­dal Ježi­šo­vi: A kto je mojím blíž­nym? Na to odpo­ve­dal Ježiš a rie­kol: Istý člo­vek išiel z Jeru­za­le­ma dolu do Jeri­cha a upa­dol medzi lot­rov, kto­rí ho i vyzliek­li i zra­ni­li a odiš­li zane­cha­júc ho polo­mŕt­ve­ho. A náho­dou išiel tiež dolu aký­si kňaz, tou istou ces­tou, a keď ho zazrel, obi­šiel dru­hou stra­nou. A podob­ne aj Levi­ta, kto­rý idúc tiež dolu pri­šiel na to mies­to, a keď pri­šiel a videl, obi­šiel dru­hou stra­nou. No potom pri­šiel k nemu neja­ký Sama­ri­tán, ube­ra­jú­ci sa ces­tou, a keď ho videl, milo­sr­den­stvom bol hnu­tý a pri­stú­pil a poob­vä­zo­val jeho rany a polial ole­jom a vínom a vylo­žiac ho na svo­je vlast­né hovä­do zavie­dol ho do hos­tin­ca a posta­ral sa o neho. A dru­hé­ho dňa, keď odchá­dzal, vyňal dva dená­re, dal hos­tin­ské­mu a pove­dal mu: Maj o neho sta­rosť, a čo by si nad to via­cej vyna­lo­žil, ja ti, keď pôj­dem tade­to späť, zapla­tím. Kto­rý teda z tých­to troch zdá sa ti, že bol blíž­nym tomu, kto­rý to bol upa­dol medzi lot­rov? A on pove­dal: Ten, kto­rý mu uči­nil to milo­sr­den­stvo. Vte­dy mu pove­dal Ježiš: Choď a čiň aj ty podobne! 

Lukáš 10:25-37

 

Toto zamys­le­nie je zame­ra­né na zrej­me naj­zná­mej­šie podo­ben­stvo, kto­ré kedy Ježiš pove­dal. Skôr ako sa naň pozrie­me, je dôle­ži­té uve­do­miť si, v akom kon­tex­te bolo povedané.

       K Ježi­šo­vi pri­stú­pil zákon­ník (odbor­ník na Moj­ži­šov zákon), kto­rý sa spý­tal Pána, čo je potreb­né uro­biť, aby zde­dil več­ný život. Ježiš vyzval toh­to muža, aby si sám odpo­ve­dal na svo­ju otáz­ku z Moj­ži­šo­vých písem v bib­lic­kom Sta­rom záko­ne. Zákon­ník cito­val dva sta­ro­zá­kon­né ver­še: prvý hovo­rí, že máme milo­vať Boha celou svo­jou bytos­ťou a dru­hý učí, že máme milo­vať blíž­ne­ho svoj­ho ako seba samé­ho. Ježiš súhla­sil s jeho odpo­ve­ďou a naz­na­čil, že ak nie­kto sku­toč­ne doko­na­le milu­je Boha a milu­je blíž­ne­ho svoj­ho ako seba samé­ho, zaslú­ži si več­ný život. Avšak, ako sme si už pove­da­li¹⁾, nikto nie je schop­ný milo­vať Boha takým­to spôsobom.

       Nato sa zákon­ník spý­tal Ježi­ša, kto je jeho blíž­ny. Bola to táto otáz­ka, kto­rá vied­la Pána k tomu, aby pove­dal podo­ben­stvo o milo­srd­nom Samaritánovi.

       Pozor­ne si teda všim­ni­te, že toto podo­ben­stvo nebo­lo pove­da­né ako odpo­veď na otáz­ku „Čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život?“ – Ježiš mu na to už odpo­ve­dal tak, že musí milo­vať Boha celou svo­jou bytos­ťou a svoj­ho blíž­ne­ho ako samé­ho seba. Podo­ben­stvo bolo však skôr odpo­ve­ďou na otáz­ku: „A kto je mojím blížnym?“

       V tom čase mali nábo­žen­skí vod­co­via svo­je vlast­né pred­sta­vy o tom, kto je ich blíž­ny. V pia­tej kapi­to­le Evan­je­lia Matú­ša sa dozve­dá­me, ako nie­kto­rí Židia vykla­da­li pri­ká­za­nie o milo­va­ní svoj­ho blíž­ne­ho, keď Ježiš pove­dal: „Poču­li ste, že bolo pove­da­né: „Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho… a nená­vi­dieť budeš svoj­ho nepria­te­ľa.“ Potom dodal: „Ale ja vám hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov.“ Vte­dy si mno­hí Židia mys­le­li, že milo­vať svoj­ho blíž­ne­ho zna­me­ná milo­vať svoj­ho blíz­ke­ho Žida a že nie sú povin­ní milo­vať tých, kto­rí nie sú deť­mi Izra­e­la. Nábo­žen­skí vod­co­via, fari­ze­ji, zašli ešte ďalej a tvr­di­li, že milo­vať blíž­ne­ho zna­me­ná, že musia milo­vať iných fari­ze­jov. Aby však bola táto otáz­ka zod­po­ve­da­ná raz a navž­dy, Ježiš pove­dal to sláv­ne podo­ben­stvo „O milo­srd­nom Samaritánovi“.

       Dra­ma­tic­ká uda­losť podo­ben­stva sa odo­hra­la na ces­te z Jeru­za­le­ma do Jeri­cha, dlhej 26 kilo­met­rov. Jeru­za­lem bol 1 000 met­rov nad morom, kým Jeri­cho leža­lo 300 met­rov pod hla­di­nou mora, tak­že ces­ta vied­la dolu z kop­ca. Tre­ba dodať, že táto oblasť bola pus­tá a neúrod­ná a ces­ta bola plná zákrut a zatá­čok, ide­ál­ne mies­to na nastra­že­nie pas­ce pre neopatr­ných ces­to­va­te­ľov. Nešťast­ný ces­to­va­teľ, prav­de­po­dob­ne Žid, krá­čal po tej­to ces­te, keď ho napad­li zboj­ní­ci, vyzliek­li ho, zbi­li a necha­li polo­mŕt­ve­ho. Musel byť naň­ho žalost­ný pohľad. Išiel oko­lo kňaz. Ten­to nábož­ný muž by sa urči­te zasta­vil a pokú­sil sa uro­biť, čo by mohol, aby mu pomo­hol, ale roz­ho­dol sa prejsť oko­lo po dru­hej stra­ne. Potom pri­šiel levi­ta – levi­ti boli pomoc­ník­mi kňa­zov –, ale konal pres­ne rov­na­kým spô­so­bom; pre­šiel po opač­nej stra­ne cesty.

       Potom pri­šiel tre­tí muž. Prav­de­po­dob­ne si na tom­to mies­te zákon­ník, kto­rý počú­val podo­ben­stvo, mys­lel, že Ježiš povie, že táto tre­tia oso­ba je oby­čaj­ný Žid. Ak by to uro­bil, odkaz by bol: „Nezá­le­ží na tom, či ste židov­ský vod­ca ale­bo nie, kaž­dý Žid má povin­nosť pomôcť svoj­mu židov­ské­mu spo­lu­ob­ča­no­vi.“ Ale nie, na poču­do­va­nie toh­to odbor­ní­ka na záko­na Ježiš pove­dal, že ďal­ší oko­lo­idú­ci bol Sama­ri­tán! Ide o to, že Sama­ri­tá­ni boli vyhlá­se­ní za nepria­te­ľov Židov. Naprí­klad, pri jed­nej prí­le­ži­tos­ti, keď chce­li Židia sku­toč­ne ura­ziť Pána Ježi­ša, nazva­li ho Sama­ri­tá­nom. Keď však Sama­ri­tán v podo­ben­stve zba­dal toho ležia­ce­ho polo­mŕt­ve­ho Žida, namies­to toho, aby pre­šiel na dru­hú stra­nu, zľu­to­val sa nad ním. Nebál sa, že by to mohol byť nastra­že­ný pre­pad a že by ban­di­ti moh­li vysko­čiť a ubiť ho na smrť. Cítil, že v tej­to situ­ácii má morál­nu povin­nosť, aj keď to zna­me­na­lo ohro­ze­nie vlast­né­ho živo­ta a nesko­rý prí­chod do svoj­ho cie­ľa. Videl pred sebou ľud­skú bytosť v núdzi, a tak sa zasta­vil, obvia­zal mužo­vi rany a posky­tol naj­lep­ší liek, kto­rý mal k dis­po­zí­cii – olej a víno. Keď videl, že zra­ne­ný muž je sla­bý a bez­moc­ný, posa­dil ho na osla a odvie­zol do najb­liž­šie­ho hos­tin­ca, pri­čom celú ces­tu krá­čal ved­ľa neho.

       Po prí­cho­de do hos­tin­ca mu posky­tol všet­ku pomoc, akú mohol, a keď musel odísť, dal hos­tin­ské­mu dva dená­re, aby sa o toho nešťast­né­ho Žida posta­ral, kým sa nevrá­ti. Dva dená­re pred­sta­vo­va­li pre pra­cu­jú­ce­ho muža dvoj­dňo­vú mzdu a sta­či­li by na nie­koľ­ko­dňo­vú sta­rost­li­vosť. V kaž­dom prí­pa­de Sama­ri­tán sľú­bil, že krč­má­ro­vi pre­pla­tí všet­ky ďal­šie výdav­ky, kto­ré mu vzniknú.

       Teraz si pri­po­meň­me, že zákon­ník sa Ježi­ša spý­tal: „A kto je mojím blíž­nym?“, ale všim­ni­te si otáz­ku, kto­rú mu Ježiš polo­žil na kon­ci: Kto­rý teda z tých­to troch zdá sa ti, že bol blíž­nym tomu, kto­rý to bol upa­dol medzi lot­rov?“ Je to, ako keby Ježiš pove­dal: „Váš postoj je nespráv­ny. Nema­li ste sa pýtať „kto je mojím blíž­nym?“, ale skôr „komu mám ja byť blíž­nym?“ V kaž­dom prí­pa­de zákon­ník odpo­ve­dal Páno­vi správ­ne. Pove­dal, že blíž­nym je muž, kto­rý pre­ja­vil milo­sr­den­stvo. Ježiš zakon­čil roz­ho­vor slo­va­mi: „Choď a čiň aj ty podob­ne!“. Tak­že jed­no­du­cho pove­da­né, mojím blíž­nym je kaž­dý, kto ma potre­bu­je, bez ohľa­du na far­bu ple­ti, spo­lo­čen­skú trie­du, vie­ro­vyz­na­nie, etnic­ký pôvod atď. Vskut­ku, musí­me byť blíž­ny­mi dokon­ca aj našim nepriateľom.

       Tak­že sme už vide­li, že prvá požia­dav­ka na zís­ka­nie več­né­ho živo­ta – milo­vať Boha celým svo­jím srd­com, mys­ľou, dušou a silou – je pre nás nespl­ni­teľ­ná. Je ľah­ké spl­niť dru­hú požia­dav­ku, totiž milo­vať blíž­ne­ho ako seba samé­ho? Pove­dal by som, že je to rov­na­ko nemož­né, pre­to­že všet­ci sme pri­ro­dze­ne zame­ra­ní na seba. Milu­je­me seba, zame­ria­va­me sa na to, čo je pre nás výhod­né; aj keď pomá­ha­me dru­hým, máme ten­den­ciu pýtať sa sami seba, aký to bude mať úži­tok pre nás, pokiaľ ide o vďač­nosť, kto­rá nám je pre­uká­za­ná, priaz­ni­vý dojem, kto­rý zane­chá­me v iných ľuďoch, dokon­ca aj to, ako bude Boh spo­koj­ný s nami. Výnim­kou môže byť naprí­klad obe­ta, kto­rú mat­ka pri­ne­sie pre svo­je vlast­né die­ťa. Ale ako sme vide­li, náš blíž­ny nie je len náš prí­buz­ný či zná­my, pat­ria k nemu dokon­ca aj naši nepria­te­lia. Koľ­ko lás­ky pre­ja­vu­ješ voči svo­jim nepria­te­ľom? Milu­ješ ich tak, ako milu­ješ seba? Všet­ci musí­me urči­te pri­znať, že nie­len­že sme nedo­dr­ža­li prvé pri­ká­za­nie milo­vať Boha celou svo­jou bytos­ťou, ale zly­ha­li sme aj pri dru­hom – milo­vať blíž­ne­ho ako seba samé­ho. Fak­tom však zostá­va, že táto lás­ka nie je voli­teľ­ná, ale je nevy­hnut­ná, ak chce­me zís­kať več­ný život. Pri­chá­dza­me nevy­hnut­ne k záve­ru, že več­ný život si nikdy nedo­ká­že­me zaslúžiť.

       A tu pri­chá­dza dob­rá sprá­va evan­je­lia. Ježiš Kris­tus zís­kal več­ný život pre všet­kých, kto­rí si zúfa­jú nad sebou a nad vlast­ným úsi­lím a kto­rí jed­no­du­cho veria v neho a v jeho obeť na krí­ži. Je to On, kto svo­jou vlast­nou obe­ťou na krí­ži zís­kal več­ný život pre všet­kých, kto­rí veria v neho, aby boli spa­se­ní. Ale o tom viac v ďal­šom zamyslení.

 

Zdroj

1) Pozri člán­ky „Ako zís­kať več­ný život“ a „Sna­ha ospra­vedl­niť samé­ho seba“